Grónske psy

V Krajine ľudí

Cestovanie na saniach ťahané psím záprahom je jeden z historicky najstarších spôsobov cestovania ľudstva. Patrí sem aj cestovanie na ťavách po púšti, cestovanie na jakoch a cestovanie na saniach ťahaných sobmi v Laponsku a na Sibíri. Psie záprahy ako spôsob transportu v zime poznali a využívali rôzne kultúry v subarktických a arktických oblastiach planéty a v rôznych historických obdobiach. Psie záprahy neboli a nie sú kultúrnym fenoménom len inuitského sveta od západnej Aljašky cez kanadskú Arktídu až po celé Grónsko. Taktiež pôvodné indiánske kultúry subarktickej Ameriky a aj obyvatelia ďalekého východu Sibíri a Kamčatky poznali a používali psie záprahy. Ešte na začiatku 20. storočia bol najbežnejším dopravným prostriedkom na Kamčatke u pôvodných obyvateľov a aj u naturalizovaných Rusov. V jednom čase psími záprahmi cestovali boľševickí komunistickí funkcionári na svoje stranícke schôdze a aj kamčatský pravoslávny biskup na omše a inšpekciu svojich farností. Aj v súčasnosti má turistické a expedičné cestovanie psím záprahom svoje čaro, ktoré sa spája s dobrodružstvom, športovým výkonom a romantikou, so všetkým, čo nás vracia a približuje aspoň počas doby dovolenky a výletu k prírode a do starých čias, kedy ľudstvo nepoznalo vymoženosti civilizácie a techniky, ako je elektrina, auto, televízor a internet.

Psy a záprah sú spôsobom oddychu a relaxácie, športovou aktivitou a nadväzovaním priateľstiev s ľuďmi rovnakých záľub a predmetom diskusií s ľuďmi rovnakého zmýšľania. Samotné spoznávanie svorkového správania týchto psov a hierarchickej organizácie svorky je spoznávaním jedeného z tajomstiev a záhad prírody a objavovaním jej zákonitostí. Pre nás je to len záľuba, oddych a relaxácia. V Grónsku však ide o jeden z kultúrnych javov a fenoménov, ktorý sa zachoval v rámci loveckej kultúry z minulosti do súčasnosti a predstavuje kategóriu nezmenených kultúrnych javov. Pre Grónov je to spôsob transportu pri ich profesii lovec a rybár a spojením pôvodnej kultúry ich otcov so súčasnou kultúrou.

Vďaka loveckému spôsobu života a psím záprahom, ktoré sú s ním spojené, si pôvodné obyvateľstvo zachovalo svoju kultúrnu identitu a prešlo úskaliami a s problémami procesom asimilácie a akulturácie, ktoré mohli byť závažnejšie, nebyť uvedenej kultúrnej identity a zachovania kultúry predkoloniálneho obdobia do dnešných pomerov 21. storočia. V grónskom jazyku Inuitov inuktitut sa pes povie v Kanade qimmiq a v Grónsku tiež qimusseq (ťažný pes). Sane ťahá záprah, ktorý tvorí desať až dvanásť psov. Psy sú zapriahnuté do saní vejárovitým východogrónskym spôsobom. V tomto spôsobe zapriahnutia každý pes má svoje ťažné lano, pričom dva až štyri psy majú približne rovnako dlhé laná a ťahajú popri sebe, ďalšia dvojica alebo štvorica psov pred nimi je zapriahnutá do lán, ktoré sú dlhšie asi o jeden meter od dvojice, štvorice za nimi, takže o toľko je táto druhá skupina psov ďalej od saní, a ďalšia dvojica alebo štvorica má opäť dlhšie ťažné laná ako predchádzajúca skupina psov. Najpoužívanejší systém je 4,3,3, a 1, alebo 4,3,3, zapriahnuté psy vo vejári. Najdlhšie lano má vodiaci pes, ktorý je sám celkom vpredu. Niekedy je pol metra za vodiacim psom zapriahnutý ešte jeden pes, je to jeho spoluvodca. Takéto usporiadanie psov v záprahu sa nazýva vejár a v inuitskej časti Arktídy sa používa ako jediný spôsob zapriahania. Na západnom pobreží Grónska a v Kanade má tento vejárovitý spôsob zapriahnutia ešte modifikáciu v tom, že všetci psy majú rovnako dlhé ťažné laná, tento spôsob zapriahania sa nazýva západogrónsky. Tretí variant, severogrónsky spôsob zapriahania sa používa na severe západného pobrežia v Qaanag v kraji Avanersuaq, spočíva v tom, že všetci psy majú rovnako dlhé ťažné laná a vodiaci pes má najdlhšie lano a je pred nimi o dva metre. Psy sú zapriahnuté v grónskych postrojoch. Bod ťahu v tomto type postroja je nad prednými lopatkami psa a nie pri jeho chvoste, ako v postrojoch používaných v oblastiach mimo Arktídy. Grónsky postroj a vejárovité usporiadanie záprahu majú opodstatnenie a výhodu v podmienkach Grónska v tom, že každý pes si sám hľadá najschodnejšiu cestu podľa terénnych podmienok a prekážok a jeho samostatné lano mu umožňuje vybočiť do strany a samostatne prekonať terénne prekážky zo snehových a ľadových bariér z nakopeného morského ľadu, snehových blokov, ako aj závejov snehu naviatych zimnými víchricami, nakopené morským prílivom a odlivom a morskými prúdmi, taktiež prekážky z ľadových úsekov s vyfúkaným snehom, z vyfúkaných skalnatých miest a skalnými úsekmi bez snehu. Výhoda dlhého ťažného lana sa prejavuje v prípade, keď sa pes vyprázdňuje. Koná sa to vždy za behu. Vtedy pes podíde na stranu, spomalí a rýchlo vykoná svoju potrebu a celý záprah nemusí kvôli jednému psovi zastaviť. Umožní to jeho dlhé samostatné ťažné lano. Vejárovitý spôsob zapriahania psov je výhodný pri prekonávaní trhlín na morskom ľade (a n n a) a na horských ľadovcoch a aj v prípadoch, keď sa sane, alebo niekoľko psov preborí do trhliny. Psy, ktoré zostanú na povrchu a nie sú strhnuté do trhliny, sú schopné vytiahnuť sane alebo prepadnuvších sa psov z trhliny. Na jar sa na ľade vyskytujú trhliny, ktoré preskakujú psy samostatne, umožňujú im to opäť samostatné ťažné laná. Vejárovitý spôsob zapriahnutia zodpovedá tiež svorkovému správaniu sa grónskych psov. Psy sú zvyknuté dotýkať sa jeden druhého a pracovať vo fyzickom kontakte. Svorkový pud psov ich vedie k spoločnému ťahaniu saní.

Najdôležitejší pes v záprahu je vodiaci pes, ktorý vedie celý záprah podľa povelov psovoda a terénnych podmienok. Psy sa líšia v tom, že nie každý pes môže byť vodiacim psom. Niektoré psy majú mentálne predpoklady stať sa vodiacim psom. Je úlohou psovoda, a záleží na jeho skúsenostiach a schopnostiach, aby včas spoznal rodeného vodiaceho psa. Tieto schopnosti sa prejavujú už odmalička a výcvikom sa rozvíjajú. Vodiaci pes záprahu spravidla nie je alfa psom vo svorke. Vodiaci pes je vpredu na najdlhšom lane. Často to býva sučka, ale nie je to pravidlo. Je veľmi individuálne, ako je konkrétny pes schopný viesť záprah. Jeho úlohou je počúvať povely psovoda, reagovať na ne, viesť záprah do strany, zastaviť celý záprah a pohnúť záprah podľa povelov psovoda. Dobrý vodiaci pes v teréne na horskom ľadovci a na morskom ľade spozná zaviatu trhlinu pod snehom a aj nový slabý ľad. Vtedy vodiaci pes stočí záprah do strany na bezpečné miesto.

Vždy som obdivoval tento tím, lovca a jeho dvanásť psov, ako dokážu kooperovať a spojiť svoje úsilie pri splnení jedného spoločného cieľa - bezpečne sa dostať do cieľa cesty. Je úchvatné, ako tento tím dokáže vzdorovať klimatickým a prírodným podmienkam tejto krajiny za každého počasia a v každom teréne. Psovod vydáva povely potichu, dokonca ja sám ich nepočujem, hoci sedím hneď za jeho chrbtom. Povel vľavo je li-li-li-li, vpravo hrdelné hr-hr-hr-hr a pre zastavenie dlhé háj-háj alebo héj-héj. Povel na povzbudzovanie a komunikáciu so psami je ju-ju-ju. Psovod ho vydáva zreteľne a počujem ho často. Bezpochyby psy majú viac ako stonásobne lepší sluch než človek, a preto stačí, keď povely vydáva potichu. Povel smeruje k vodiacemu psovi, ktorý je celkom vpredu, najďalej od psovoda. Ostatné psy ho nasledujú, ale inteligencia a schopnosť reagovať na povely u ostatných psov nie je výrazne nižšia ako u vodiaceho psa a preto všetci psy reagujú naraz. Pohľad na takto sa točiaci záprah je veľmi pôsobivý, celá svorka a jej psovod sú ako jeden zosúladený a jednotne kooperujúci tím. Všetky psy, celý záprah, nielen vodiaci pes, reagujú na povely psovoda a v pravidelnom oblúku sa pohybujú a točia do strany, na ktorú bol vydaný povel. Pri povele zastaviť v jednom čase zastavujú všetky psy, pri povele štart sa pohnú všetky psy. Pri love psy ležia, odpočívajú a čakajú na povel psovoda ku mne, ktorý vydáva na veľkú diaľku - aj pol kilometra - a až na povel vyštartujú všetky psy naraz, čo svedčí o schopnosti všetkých psov v záprahu poznať a reagovať na povely psovoda. Tento povel sa vydáva spojením oboch rúk nad hlavou. V prípade, že psy výnimočne nereagujú na ústne povely, psovod použije bič. Neudrie žiadneho psa, netrestá ich, ale len švihne sedemmetrovým bičom na opačnú stranu od psov, ako znel povel. Pri povele doprava švihne popri nich vľavo a naopak.

Hierarchia svorky je nevyhnutá pri ťahaní, ale aj pri odpočinku. Niekedy pri love a najmä pri rybárčení, musia psy ležať a nepracujú celé hodiny. Dobrý záprah, teda svorka, ktorá v záprahu kooperuje, nevedie žiadne bitky a v ktorej vládne zaužívaná hierarchia, je výsledkom dobrej animálnej socializácie, naturálnej etiológie a včleňovania niekoľkých generácií psov do jednej svorky a záprahu po dobu niekoľkých rokov.

V minulosti sa hierarchia svorky vytvárala naturálnym spôsobom, ktorý sa môže nazvať „starogrónsky“ alebo „tradičný“. Tento spôsob chovu psov spočíval v tom, že psy vo svorke a všetky svorky v osade boli pustené na voľno. Psy sa zdržovali pod pánovým domom a v jeho blízkosti, ktorý bol ich teritóriom bez plota. V lete zasa boli niekedy - a dodnes sú - vysadené na ostrovoch a tam si samé utvárali hierarchiu. Dôležitým faktorom v procese socializácie je žranie a kŕmenie voľne behajúcich psov. Bitky voľne pustených psov sa vyskytovali len zriedka, pokiaľ sa aj vyskytli, neviedli k usmrteniu psov. Bol to výsledok dlhodobej socializácie svorky a jednotlivých psov v nej. Aj pri tomto držaní psov na voľno môže dôjsť k bitkám. Dnes sú psy v Grónsku socializované troch inak a nie sú pustené na voľno v osade. Komunálne úrady vydali nariadenie, podľa ktorého psy musia byť uviazané na reťaziach. Vykonáva sa to tak, že v zemi je ukotvený kolík, na ktorom sú dva obratlíky, otočná karabína a na každej otočnej karabíne je štvormetrová reťaz, na konci ktorej je uviazaný jeden pes. Dvojica psov sa naučila nezamotať sa do reťaze druhého psa. Takto sú držané vždy dva a dva psy. Dvojice psov sa vyberajú tak, aby spolu dobre vychádzali. Spravidla je jeden z nich voči druhému dominantný a jeden submisívny. Len zriedka sa tieto psy spolu hašteria alebo bijú. Ich hierarchia sa rýchlo vytvorí a potom je zase pokoj. Len zriedkakedy sa medzi týmito dvomi psami jasne nevykryštalizuje hierarchia. Po čase bitky aj tak časom ustanú a vytvorí sa medzi nimi status quo. Takáto dvojica sa dá rozpoznať od inej dvojice psov tak, že oba psy sú blízko pri sebe na jednej úrovni, keď sa blíži chovateľ. Dvojica dominantný a submisívny pes sa správa inak, submisívny pes sa vyhýba dominantnému psovi a keď sa približuje psovod, submisívny pes sedí vzadu za dominantným psom. Dvojice psov, ktoré sú uviazané na spoločnom kolíku a majú vlastnú hierarchiu, vytvárajú subštruktúru a subhierarchiu vo veľkej svorke a záprahu, ktorá má vlastnú ešte zložitejšiu štruktúru a hierarchiu. Majitelia psov nevenujú žiadnu pozornosť šarvátkam psov, ktoré sú uviazané na spoločnom kolíku. Je to výsledok dobrej hierarchizácie. Aj dnes sa v Grónsku v lete aplikuje ešte tradičný spôsob držania psov a zároveň metóda vytvárania dobrej hierarchicky usporiadanej svorky. Je to držanie psov na voľno na ostrovoch v lete. Dodnes sa realizuje tento spôsob neďaleko osady na ostrovoch, na ktoré sa vyložia psy začiatkom leta, po skončení záprahovej sezóny. Pri cestách člnom popri pobreží míňame ostrovy, na ktorých po brehu popri člne behá niekoľko psov. Niektoré ostrovy sa aj nazývajú a na mapách sú označené ako Hundeoen – Psie ostrovy. Vždy je tam vysadená kotná sučka v prípade, že psovod má v svorke ešte inú sučku a ak sú kotné obe. Sučky musia byť od seba. Suky, ak by boli neďaleko seba, boli by veľmi agresívne na druhé suky a ich štence. Ich prirodzeným prírodným pudom je chrániť svoje potomstvo pred inou sukou. Neplatí to vo vzťahu ku psom. Tu pôsobia prírodné zákony presne naopak. S kotnou a neskôr s kojacou sučkou je na spoločnom kolíku na svojej reťazi uviazaný aj dospelý pes. Toto držanie prispieva k socializácii šteniat už od okamihu ich narodenia. Je to práve tento dospelý pes, ktorý učí štence spoznávať ich postavenie v svorke už od narodenia, odkedy majú posledné postavenie vo svorke. Na druhej strane ich vek ich chráni pred akýmikoľvek útokmi iných psov, nie však sučiek, ktoré cudzie štence zabijú.

Psovod privezie psom na ostrove raz za týždeň tuleňa na kŕmenie. Je to najlepší spôsob vytvárania svorky, pretože pri kŕmení sa najlepšie vytvára hierarchia. Submisívny pes pri žraní musí ustúpiť silnejšiemu psovi. Pri tomto kŕmení a spôsobe držania psov na voľno na ostrovoch sa najlepšie vytvára naturálnym spôsobom hierarchia svorky, takže v zime pri zapriahaní a práci v záprahu už nie sú žiadne problémy s hierarchiou a bitkami psov. Na jeseň pred blížiacou sa zimou sú psy prevezené z ostrovov do osady. Tu sú uviazané po dvoch na spoločnom kolíku. Etológia týchto psov je založené na dobre vytvorenej hierarchickej štruktúre svorky z leta na ostrovoch. Z tohto spôsobu držania psov na ostrovoch v lete a na reťaziach v zime vyplýva tiež ich silný teritoriálny inštinkt, ktorý je vlastný tomuto plemenu. Druhým faktorom, ktorý vplýva na skutočnosť, že grónske psy nie sú na seba agresívne, poznajú a akceptujú svoje miesto vo svorke, je fakt, že v procese socializácie svorky po niekoľko rokov a v niekoľkých vrhoch a generácií v jednej svorke sa zachováva ako prevládajúca dedičná vlastnosť submisivita. Mladý dominantný pes je spravidla odstránený svorkou ešte v štádiu jeho mladosti. V tomto asi aj spočívajú problémy chovu grónskych psov mimo polárnych oblastí. Tu chovatelia chovajú psov len krátko a z finančných dôvodov nevyraďujú - a ani svorka neodstraňuje - dominantné mladé psy.

U iných plemien sa potláča svorkový pud, u grónskych psov sa uchováva a využíva v kooperujúcom pracovnom tíme. Tiež spôsob držania a socializácie vytvára a udržiava od narodenia šteniec svorkový pud tohto plemena. U nesaňových psov sa štence odčleňujú vo veku dvoch mesiacov od matky a od svorky, v ktorej sa narodili a idú k inému pánovi, ktorý má spravidla len tohto jedného psa. U grónskych psov je spôsob socializácie opačný. Je založený na ponechaní šteniec u matky aj po uplynutí ôsmich týždňov veku šteniec a u pôvodného pána a hlavne v pôvodnej svorke, v ktorej sa narodili. Vo vlčej svorke štence tiež neopúšťajú svorku, v ktorej sa narodili. Toto je najvýznamnejší rozdiel medzi spôsobom chovu, socializácie a pracovného využitia a držania grónskych psov v krajine ich domoviny a ostatnými oblasťami.
Svorkovým inštinktom sa vlčej svokre najviac približuje, respektíve od vlčej svorky sa najmenej vzdialili v procese domestifikácie severské záprahové psy a spomedzi nich grónske psy. Grónske psy sú hierarchickým usporiadaním svorky etiologicky najbližšie k vlčej svorke. Vlkom sa približujú aj inými znakmi, medzi ktorými je na prvom mieste hierarchické usporiadanie svorky. Štruktúru svorky - podľa pohlavia - tvoria psy a vo svorke sú len dve sučky. Patria sem aj iné podobnosti medzi vlkmi a grónskymi psami: napríklad tak ako vlky aj grónske psy menia farbu srsti, s ktorou sa narodia. V druhom až šiestom mesiaci života strácajú farbu šteňaťa a získavajú celkom inú farbu, akú mali pri narodení. Nová farba srsti im zostáva už celý život. V lete majú tmavšiu farbu ako v zime. Ďalšou podobou s vlkmi je, že sučka pri párení kvičí a zavýja ako vlčica. Sučka od druhého mesiaca života šteniec, kedy ich prestáva kojiť, ich kŕmi tak, že im vyvrhuje potravu. Obdobne tiež vo svorke grónskych psov môže mať vrh len jedna sučka. Grónske psy neštekajú, ale zavýjajú ako vlky. Grónske psy, tak ako vlky, doslova ožívajú a temperamentne ťahajú sane večer za šera. Aj vlky ožívajú, sú aktívne a vydávajú sa na lov za šera. Psom sa tieto vlastnosti zachovali ako atavizmus po vlčích predkoch. Najnápadnejšia podoba s vlkmi je však v hierarchickom usporiadaní svorky grónskych psov a v jej schopnosti kooperovať v záprahu pri ťahaní saní. Grónske psy na rozdiel od vlkov nekooperujú pri love, ale spolupracujú pri ťahaní saní. Vlci majú vysoký stupeň kooperácie pri love naháňaním a durením zveri. Grónske psy si v procese domestikácie schopnosť kooperácie pri love preniesli na kooperáciu pri ťahaní saní. Od iných kultúrnych plemien sa odlišujú blízkou príbuznosťou s vlčími predchodcami a najmä vlastnosťami, nadobudnutými vplyvom environmentálnych podmienok, v ktorých sa toto plemeno vyvinulo a pracovne využíva. Človek sa naučil v procese domestikácie využívať svorkový pud psov. Postavil sa do pozície vodcu u izbových psov, alebo zachoval ich svorkový pud u ťažných psov a stal sa jej vodcom, postavil sa nad alfa psa vo svorke a nad všetkými psami.

Vplyvom klímy badať, že u grónskych psov dochádza k akcelerácii vývinu šteniec. Štence otvárajú oči už dvanásty deň života a nie štrnásty deň, ako ostatné plemená. Sučka môže mať prvú ruju už vo štvrtom mesiaci života. K prvej ruji však dochádza spravidla v šiestom mesiaci života, zatiaľ čo u iných plemien o niekoľko mesiacov neskôr. V šiestom mesiaci života sú už grónske psy také veľké a vyrastené do výšky ako dospelé psy a viac nerastú, samozrejme, ešte nadobudnú svaly a zmohutnejú im kosti. Vysvetlenie tohto javu je asi v tom, že letné obdobie v Arktíde je krátke, trvá len štyri mesiace, rýchlo nastupuje zima. Na začiatku polárnej zimy musia byť psy už dospelé, fyzicky vyvinuté a pripravené.

Výnimočne sa u grónskych psov objaví recesívny gén po vlkoch, ktorý sa prejavuje v celkovej telesnej konštrukcii, ktorá sa približuje viac vlkovi, ako psovi. Niektoré grónske psy sa podobajú viac na vlka, ako na severského špicovitého psa. Ja som však videl len štyroch takýchto psov. Všetky mali úzku hruď, dlhé chudé nohy, stiahnuté bruchá a predĺženú hlavu z profilu, aj z pohľadu spredu. Nemali stočený chvost na chrbte, ale chvosty držali vysoko nad líniou chrbta. Tieto znaky grónske psy nemajú.

V záprahu je jedna, nanajvýš dve sučky - matka a dcéra. Viac sučiek, alebo sučky bez takéhoto príbuzenského vzťahu, sa u Grónov nevyskytuje. Je otázne, či by sa v záprahu znieslo viac sučiek a dochádzalo by k bitkám medzi nimi. Skúsenosti z južných oblastí mimo Grónsko svedčia o opaku. Gróni majú v záprahu len dve sučky, nie je to len tradícia. Sučky môžu byť na seba podstatne agresívnejšie ako psy, ale aj opak môže byť pravdou. Agresivita sučiek súvisí s ochranou ich potomstva pred psami a hlavne pred inými sukami. Menej prípadov je, že sučky, najmä sestry z jedného vrhu, vychádzajú spolu dobre. Existuje názor (E. Rosing), že sučky sú v záprahu vytrvalejšie ako psy (pozn.19).

Grónske psy nie sú vôbec agresívne voči ľuďom a ich šarvátky medzi sebou sú ich plemennou vlastnosťou. Je to ich plemenná, druhová agresivita, ktorej výsledkom nie je zranenie alebo usmrtenie porazeného psa z vlastnej svorky. Výsledkom šarvátky je vyjasnenie si, ktorý pes je dominantný a ktorý je submisívny, podriadený v druhových svorkových vzťahoch. Šarvátky majú tri podoby: samotné bitky o postavenie vo svorke, nervózne krátkodobé šarvátky a naháňačky. Bitky o zaujatie hierarchie vo svorke sa prakticky nevyskytujú, lebo celé hierarchické usporiadanie svorky a zaujatie postavenia konkrétneho psa v nej je neustály každodenný proces, v ktorom žije pes od narodenia až po vyradenie zo svorky z dôvodu pracovnej staroby. Častejším javom sú malé šarvátky medzi psami, spravidla dvomi. Sú výsledkom ich vzrušivosti. Vtedy sa chytia do šarvátky, ale nezahryznú sa do seba, len sa klbčia a po krátkej chvíli prestanú bez toho, aby si ublížili. Jeden pes vyjde z tejto šarvátky víťazne a druhý ponížený. Ak sú oba psy na rovnakom hierarchickom stupni vo svorke, šarvátka končí bez víťaza. K šarvátkam bez zjavnej snahy o zmenu hierarchického postavenia dochádza, keď sú psy vystavené nejakej situácii, stresu a podobne - napr. pred kŕmením, pred zapriahaním, atď. Vyplýva to z temperamentu psov, sú to pokojné psy, ale sú aj veľmi vzrušivé a na krátku chvíľu ich nervozita vzplanie. Napriek uvedenému sa v takej veľkej a koncentrovanej populácii psov, ako je v Grónsku, vyskytne agresívny pes. V súlade s grónskou tradíciou je takýto pes utratený, ale nie zastrelením, ani harpúnou ako lovné zviera, ale obesením. To je tradične považované za nedehonestujúci spôsob ukončenia života, čím sa odlišuje od lovnej zveri.

Povahe grónskych psov významne prispieva, samozrejme, aj ich psovod. Gróni sú neobyčajne pokojní a tak aj konajú v každej situácii so svojimi psami. Nepochybne tieto povahové vlastnosti vplývajú a zohrávajú svoju rolu a pri práci a zaobchádzaní so psami sa prenášajú na majiteľových psov. V tomto je úplná zhoda s Grónmi, ktorí sú vždy pokojní v každej situácii a s týmto pokojom a vyrovnanosťou zaobchádzajú tiež so svojimi psami. Tak na ne prenášajú tieto vlastnosti a zvládajú konkrétnu situáciu.

Hierarchické usporiadanie svorky znamená, že každý pes má v svorke hierarchické postavenie. Najvyššie postavenie v hierarchii svorky má vodca svorky – alfa pes, spravidla a najčastejšie je to najväčší a najťažší pes svorky. Za ním nasleduje ďalší a po ňom ďalší pes - až po posledného - omega psa. Psy vo svorke uznávajú vodcu svorky, alfa psa, uznávajú psov nad nimi a sú submisívne. Na druhej strane si podriaďujú a sú dominantné voči psom, ktoré zastávajú miesta pod nimi v hierarchii svorky. V južných oblastiach najhoršie na tom je posledný pes v hierarchickom rebríčku - omega pes. Ten je napádaný a bitý všetkými psami v hierarchickom postavení nad ním. Je obeťou psích hier a to konkrétne naháňačiek, ktoré pretrvávajú ako následok loveckého pudu. Pri naháňačkách ho lovia ako vlci svoju korisť. Výsledkom je, že hračku chytia a potom nasleduje spravidla bitka a pohryzenie. Tento pes býva často najmenší a je najviac plachý z celej svorky. Nemusí to však byť pravidlom. Záleží na sile jeho osobnosti. Aj najvyšší a najmohutnejší pes môže byť omega psom. Paradoxne to môže byť aj najväčší pes vo svorke. Omega pes je povahovo najmäkší. Ostatné psy na stredných priečkach hierarchického usporiadania často medzi sebou bojujú, aby postúpili v hierarchii vyššie. Tieto bitky však účinne usmerňuje a zabraňuje im vodca svorky - alfa pes. Stačí len jeho prítomnosť a psy sa nepustia do bitky o postavenie vo svorke.

Vodiaci pes v záprahu je spravidla aj vodcom svorky. Tak ako je v záprahu dôležitý vodiaci pes, vo svorke je dôležitý vodca svorky - alfa pes. Vodca svorky si udržuje neustále svoje postavenie a podriaďuje si psov pri každej príležitosti. Má na to čas a príležitosť počas prestávok na túrach pri ťahaní saní. Jeho postavenie je však limitované vekom. Gróni zasahujú do generačného procesu a zákonitostí výmeny vodiacich psov a výmeny starých psov vo svorke. Psy pracujú a teda sú v záprahu a vo svorke do veku maximálne päť až šesť rokov. Vo vyššom veku môžu ešte ťahať sane, ale už nie sú také rýchle a vytrvalé, nestačili by mladším psom. Psovod ich vymení za mladších psov. Týmto sa dosahuje vyváženosť záprahu čo do veku a s tým súvisiaca vyváženosť čo do výkonnosti, rýchlosti a vytrvalosti. Gróni si udržiavajú rovnorodú vekovú štruktúru záprahu. Vo svorke vekovo rovnocenných psov sa lepšie udržuje hierarchické usporiadanie. Starší pes - vodca - by si ťažšie udržal vedúce postavenie, lebo s vekom ho opúšťajú sily a viedlo by to k bitkám medzi ním a vekovo mladšími, teda aj fyzicky silnejšími psami, ktoré by súťažili o postavenie vo svorke. Taktiež výkonnosť vekovo súrodého záprahu je vyššia, lebo záprah je zložený z rovnako vekovo starých a fyzicky výkonných psov. Len vekovo rovnako staré psy môžu v záprahu podávať vyrovnané, rovnocenné výkony a tým aj svorka v záprahu ako celok. Generačnou výmenou psov sa predchádza problémom vo svorke, ku ktorej by došlo pri prirodzenej generačnej výmene vodcu a ostatných psov. Ročne vo svorke a v záprahu vymieňajú Gróni spravidla dva mladé psy za dvoch starých psov. Nové generácie pochádzajú zásadne od sučky z vlastnej svorky. Proces socializácie a včleňovania sa nových mladých psov a udržiavania svorky je u jedného psovoda v rámci jednej svorky a záprahu kontinuálny, opakujúci sa a nekončiaci po niekoľko rokov. V celom procese socializácie a vytvárania hierarchie svorky vo všetkých ich aspektoch vždy vystupuje do popredia a sprevádza celý proces kontakt psov medzi sebou a nie ich izolácia.

V minulosti Inuiti odstraňovali psom tesáky, aby sa nezranili pri bitkách a hlavne preto, aby nerozhryzovali kožené postroje a ťažné laná. Nesúviselo to s vyššou agresivitou, ktorá by vyplývala zo zlej socializácie, ale z nepravidelného kŕmenia, z nedostatku krmiva, pretože v lete kŕmili a dodnes kŕmia psy len každý piaty deň. Vtedy sa psy pohybovali neuviazané po osade a pustili by sa do všetkého z kože, čo ležalo na zemi. S vybitými tesákmi neboli schopné pohrýzť veľké veci, pokiaľ ich neprehltli. Taktiež v zime bolo lepšie mať psy s vybitými tesákmi, lebo nehrýzli krmivo, ale ho prehltli a toto im dlhšie trávilo v žalúdku. Preto aj v zime ich kŕmili len každý druhý deň. Takýto význam malo odstránenie tesákov.

Niektorí dnešní chovatelia mimo krajín ich pôvodu psom odstraňujú tesáky a kastrujú ich s cieľom znížiť ich druhovú agresivitu a tým uľahčiť a urýchliť vytváranie svorky.

Vlastnosti psov, neagresivita, sa získavajú vytváraním hierarchickej štruktúry celej svorky. V nej sa postupne a systematicky integrujú nové generácie psov z vlastných vrhov a prebieha v nej kontinuálne prirodzený selektívny výber submisívnych psov počas niekoľkých rokov a niekoľkých generácií v jednej svorke jedného chovateľa a psovoda. Takto Inuiti pretvárali a domestikovali psov na úžitkové pracovné plemeno, ktoré využívali účelovo na ťahanie saní. Potláčali pritom niektoré vrodené vlčie vlastnosti a iné využívali a rozvíjali. Výsledkom je, že svorka v záprahu celý deň a niekoľko dní za sebou ťahá sane bok po boku, psy odpočívajú vedľa seba a pritom sa nepustia do bitky. Nadradenosť a hierarchia psov sa dá rozpoznať hneď pri odpočinku, kedy sú všetky psy vo fyzickom kontakte a tiež na úväziskách, kedy sú v kontakte len dvojice psov. Prejavom podriadenosti je lízanie tlamy nadradenému psovi, skrčenie sa k zemi, stiahnutý chvost medzi nohami, sklonená hlava so stiahnutými ušami, prikrčenie sa k zemi pred dominantným psom, ľahnutie na chrbát, odplazenie sa od nadriadeného psa, skrčenie sa a kňučanie a ďalšie prejavy. Prejavom nadradenosti je vrčanie, zježenie srsti na chrbte a krku, vycerené tesáky, natiahnutie hlavy dopredu, strnulý postoj natiahnutý dopredu, zovretie tlamy podriadenému psovi a prípadné slabé stlačenie jeho tlamy, močenie a kadenie na ležiaceho podriadeného psa a výnimočne až napadnutie podriadeného psa. Dominantný pes sa priblíži k submisívnemu psovi blízko k jeho tlame a ak si ten ľahne, dominantný pes si ho potom viac všíma. Inokedy, ak si napadnutý pes ľahne, útočiaci pes ho nehryzie, prestane s útokom, alebo ho len priľahne. Ak si neľahne, vycerí tesáky a ak ani toto nepomôže, zaútočí naň. Grónske psy nie sú len tým grónske, že pochádzajú z Grónska a že majú charakteristické exteriérové a fyzické črty a pracovné schopnosti, ale hlavne tým, že majú charakteristické vlastnosti, čiže majú ,,grónsku“ povahu - a to individuálne každý pes, aj kolektívne ako svorka. Najcharakteristickejšou črtou je hierarchické usporiadanie svorky, typickou fyzickou vlastnosťou je ich vytrvalosť a sila ťahať ťažké sane v akomkoľvek teréne a stúpaní na dlhé vzdialenosti, niekoľko hodín denne a niekoľko dní za sebou. Na jedného psa pripadá pritom záťaž, ktorá sa rovná 1,5-násobku jeho váhy, ktorú ťahajú denne šesťdesiat kilometrov a môžu ťahať do 120 kilometrov na jeden záprah. Schopnosť a chuť ťahať sane sú grónskym psom vrodené. Nie je potrebné, ani možné, v nich pud k ťahaniu podnecovať a prebúdzať. Majú ho vrodený. Treba ich len naučiť, ako majú kooperovať pri ťahaní vo svorke. Napriek uvedenému sa výnimočne vyskytnú psy, ktorých ťahanie alebo predchádzajúce štádium - behanie popri záprahu - sa z rôznych dôvodov nepáči psovodovi. Vtedy psovod za jazdy vytiahne psa na sane a rukoväťou bičiska ho niekoľkokrát udrie po tlame. Nechuť ťahať sa u grónskych psov vyskytuje zriedkavo a uplatňovanie uvedenej metódy je preto zriedkavé a nevedie k výsledkom. Pes buď ťahá, alebo neťahá.

„Grónska“ psia povaha etiologicky znamená, že pes má predovšetkým silný svorkový pud, ktorého podstatou je individuálne správanie v hierarchii svorky. Každý pes sa správa podľa jedného z dvoch modelov - a to buď ako dominantný, alebo ako submisívny pes. Svorka je však tvorená len submisívnymi psami vo vzťahu k vodcovi a jedným vodcom svorky vo vzťahu k ostatným psom, ktoré sú voči nemu submisívne. Každý pes chápe svoje postavenie v hierarchii svokry, postavenie iných psov a tomu aj zodpovedajúce správanie pri stretnutí s iným členom vlastnej svorky. Submisívny pes sa podriaďuje dominantnému psovi. To je najcharakteristickejšia povahová črta submisívneho psa. Je to aj najcharakteristickejšia črta „grónskej“ povahy dominantného psa. Vo svorke je jeden pes dominantný, to je vodca svorky a ostatné psy sú voči vodcovi submisívne. V svorke nemôžu byť dva dominantné psy, dvaja vodcovia záprahu. ,,Grónska“ povaha týchto psov - ako ich plemenná vlastnosť - spočíva v tom, že keď si nadriadený pes začne podriaďovať iného psa a ten sa uvedenými popísanými prejavmi začne podriaďovať, začne sa správať submisívne, nadradený pes prestane s útokom na podriaďujúceho sa psa. Dominantný pes nezaútočí na podriaďujúceho sa psa, zaútočí na psa, ktorý sa mu nepodriaďuje. Ak pokračuje v útoku napriek podriaďovaniu sa napadnutého psa, nie je to pes s grónskou povahou, ktorý zvládol svoju úlohu a postavenie vo svorke ako dominantný pes. Nie je to povahovo grónsky pes, ale pes s povahou iných plemien. Takýto agresívny pes by vyvolával len zbytočné bitky, zranenia iných psov a nepatrí do svorky, ani do záprahu. V podmienkach svorky prežije a dospelosti sa dožije len submisívny pes. Ak by sa niektorý mladý pes prejavoval dominantne, svorka by ho už ako mladého psa vyradila, ak tak neurobí už psovod. Submisivita je individuálna dedičná vlastnosť. V grónskych podmienkach sa sučka spravidla pári so submisívnym psom, pretože dominantný pes bojuje o rujnú sučku s iným psom. Inokedy, ba to je častejšie, nemá zase fyzický dosah na rujnú sučku, lebo nie je s ňou uviazaný na spoločnom kolíku alebo úväzisku. Dominantný pes sa k nej v tomto čase spravidla vôbec nedostane, preto štence zvyčajne pochádzajú zo spojenia submisívneho psa a sú väčšinou vybavené genetickou submisívnou vlastnosťou - i keď je to asi individuálna vlastnosť, ktorej dedičnosť nie je celkom jasná. Aj mladý pes po dominantnom otcovi môže byť submisívny a naopak. Pravdepodobne záleží na tom, či dominantnosť ako vlastnosť je obsiahnutá v dominantnom alebo recesívnom géne, alebo či submisivita je v dominantnom aj v recesívnom géne. V svorke sú len submisívne psy, okrem dominantného psa a preto je vyššia pravdepodobnosť výskytu tejto vlastnosti v mladej populácii. Taktiež prirodzená selekcia vedie k tomu, že z vrhu do dospelosti prežijú viac submisívne psy ako dominantné, ktoré sú už v mladosti pri prejavoch ich dominantnej povahy asi utracované dospelými psami a psovodom.

Počas jarnej expedície v zálive Saputit pri chate Paornakajik po ukončení dennej túry vodca svokry a záprahu, najväčší a najsilnejší pes svorky, bol uviazaný na druhom koncu úväzu a k rujnej sučke sa vôbec nemohol dostať. V záprahu počas ťahania si ju žiadny pes nevšímal a to, že sučka je v ruji, sme uvideli až tak, že sa s ňou spojil submisívny pes, ktorý bol s rujnou sučkou uviazaný na reťazi úväziska.

Štence sú od narodenia a počas vývoja a dorastania na dospelých psov neustále vystavované každodenným situáciám, v ktorých sa musí prejaviť ich povaha. Musia sa prejavovať ako submisívne. Najprv ich tomu učí dvojica psov, matka a najmä jej druh, ktorý je spolu uviazaný s kojacou sučkou, ich matkou, na jednom kolíku. Pes aj sučka majú každý svoju reťaz, ale ich reťaze sú ukotvené na jednom kolíku, takže dospelý pes sa dostane ku šteniatkam už od ich narodenia. V prvých troch týždňoch si ich však vôbec nevšíma, práve naopak, vyhýba sa im, aby im nechtiac neublížil a aby sa vyhol útokom sučky. Neskôr mladé psy sa neuviazané voľne pohybujú medzi vlastnou svorkou, aj medzi inými okolitými svorkami. Vo veku štyroch týždňov sa štence samé približujú k dospelému psovi a pri svojich prechádzkach a výbehoch za hrou sa dostávajú do styku s inými dospelými psami na okolitých úväziskách, ktoré sú od seba veľmi blízko, ale tak, aby sa dospelé psy nedostali do fyzického kontaktu. Šteniatka sú ešte malé a dospelé psy ich priúčajú k submisívnemu správaniu tým, že ich občas slabo uhryznú a vytrestajú, keď sú drzé a nepodriaďujú sa im. Už mladé štence sa takto učia spoznávať svoje miesto vo svorke a rozlišovať vlastnú svorku od okolitých. Mladé psy sú držané na voľno do veku osem až desať mesiacov svojho života. V tomto veku sa ešte stále na voľno pohybujú medzi členmi vlastnej svorky a medzi cudzími svorkami iných psovodov. Napriek tomu sa niektoré mladé psy ťažšie socializujú a včleňujú do svorky a majú väčšie sklony i naďalej sa biť. U týchto psov majú Gróni prostriedok na zníženie ich sklonu k agresivite. Takýmto psom v určitom štádiu veku - a všetkým psom vo veku okolo desať mesiacov - psovod zastrčí jednu prednú labu za obojok, takže sa pohybujú na troch nohách. Majú ju deň aj dva za obojkom. Psy na troch nohách neutekajú od svorky, v tomto veku ešte nemusia byť uviazané na reťazi a vďaka labe za obojkom sa držia v blízkosti svojej svorky. Má to význam pre ich socializáciu. Pri návštevách okolitých svoriek sa stretávajú s ostatnými psami, na troch nohách nemajú veľkú šancu skúšať svoje sily a biť sa a spoznávajú svoje miesto v hierarchii svorky. Zároveň sa učia rešpektovať cudziu svorku a hlavne dospelé a väčšie psy. Psy na troch nohách nemajú inú šancu, len sa podriadiť iným psom. Je to tiež spôsob, ako sa im spevňujú a osvaľujú predné behy. Je to akýsi tréning mladých psov v lete a takto majú všetky mladé psy vo veku okolo desať mesiacov labu za obojkom.

V tomto veku sa deti hrávajú s mladými psami, ktoré sú ešte neuviazané, čo má tiež význam pri socializácii psov k ľudom. Vo veku desať-dvanásť mesiacov sú mladé psy už plne socializované do svojej svorky a sú natrvalo uviazané na zostatok svojho života na svojej reťazi spolu s iným dospelým psom, ktorý ich i naďalej vychováva, udržuje a rozvíja ich submisívne vlastnosti. Gróni venujú pozornosť vzťahu oboch psov, ktoré sú uviazané na spoločnom kolíku. Musia spolu vychádzať ako všetky psy vo svorke. V našich podmienkach je lepšie dvojicu psov vytvoriť zo vzťahu: pes – sučka, otec – syn, matka – dcéra, horšie vychádzajú sestra – sestra, pes- pes, brat – brat.
V ďalšom štádiu sa socializácia spája s tréningom. Psovod berie na túry so záprahom mladé psy vo veku šesť až desať mesiacov. Vtedy ešte nie sú uviazané na svoje ťažné lano, ale na voľno bežia popri záprahu. Časom sa zaraďujú medzi pracujúcich psov v záprahu, ako keby s nimi aj ťahali. Bežia s nimi plece pri pleci, napodobňujú dospelé psy pri ťahaní. Mladé psy sa zaraďujú medzi zapriahnutých psov a napodobňujú dospelé psy. Ťahať ich netreba učiť. Psy ich tolerujú a berú ich ako ťahajúcich psov. Počas takejto túry sú neskôr mladé psy na krátky čas aj uviazané za svoje lano a vtedy už ťahajú spolu s ostatnými psami a dostávajú sa do styku a na fyzický kontakt so psami zo svojej svorky. Po čase sú opäť pustené na voľno a znovu bežia popri záprahu, alebo sa zaradia medzi pracujúcich psov. Socializácia pokračuje tréningom a učením kooperácie vo svorke a záprahu.

Napriek uvedenému sa môže stať, že psovod nie je spokojný so správaním mladého psa v postroji a pri krátkom ťahaní. Vtedy si ho vytiahne k sebe na sane a udiera mu poriskom biča do ňufáku, aby si osvojil zlú skúsenosť, že ak neťahá podľa predstáv psovoda, bude vytiahnutý na sane, na ktorých ho nečaká nič príjemné.

Vďaka týmto zákonitostiam - hierarchickému usporiadaniu svorky, „grónskej“ povahe psov a „grónskemu“ spôsobu držania na ostrovoch v lete, v zime na reťaziach po dvoch psoch a socializácii, chovu, tréningu týchto psov od malička, ponechaním vo svorke, v ktorej sa narodili - môžu ťahať vedľa seba vo vejárovitom usporiadaní aj dvanásti psy. Nevidel som skutočné bitky medzi psami. Náznaky bitky začali znenazdajky a ako rýchlo začali, tak rýchlo aj skončili bez toho, aby psovod musel použiť bič. Psovodi poznajú svoju svorku a niektorí lovci si takéto šarvátky vôbec nevšímali a ani nepodišli ku psom, niekedy len na nich skríkli. Na juhu východného pobrežia dochádzalo častejšie k šarvátkam ako na severe východného pobrežia. Iní psovodi zasahovali do týchto šarvátok z dôvodu, aby nedošlo ku zraneniam. Nevidel som však žiadneho zraneného psa. Neagresivita psov a celej svorky sa prejavuje aj vtedy, keď popri sebe ťahajú a bežia dva alebo až štyri záprahy a aj počas odpočinku sa psy z viacerých záprahov dostávajú na fyzický kontakt. Ani vtedy nikdy nedochádza k bitkám. Práve naopak, psy sa zaujímajú o psov z iných záprahov a niekedy si zaplietli ťažné laná, čo psovodi nemajú radi, lebo musia zastaviť oba záprahy a rozpliesť ich. Stáva sa, že sa stretávajú oproti bežiace záprahy vo vzdialenosti jeden meter od seba a psy nevenujú pozornosť druhému záprahu, len prebehnú vedľa seba.